Jana Šialená

      Jana Šialená ma zaujala ako osobnosť už dávno pre svoj tragický osud. Žena, ktorá mohla byť najmocnejšou panovníčkou svojich čias, ktorá mohla vládnuť nielen celému Pyrenejskému polostrovu, ale aj kolóniám v Novom svete, sa stala zajatkyňou svojich najbližších v ich honbe po moci. Jej smutný príbeh dojímal všetkých a aj keď ju ľudia pomenovali Janou Šialenou, pre jej pohnutý osud by som ju skôr nazvala Janou Nešťastnou.

Detstvo

    6. novembra 1479 sa v Tolede narodilo tretie dieťa katolíckych panovníkov- dcéra, ktorá dostala meno po svojom dedovi Juana, teda Jana. Ferdinand II. Aragónsky a Izabela I. Kastílska priniesli vytúžené zjednotenie Španielska, reorganizovali monarchiu, zaviedli nový inkvizičný systém a dobyli  moslimskú Granadu na polostrove. To boli rodičia Jany Kastílskej ako panovníci- silní, ambiciózni a držiaci v rukách veľkú moc. Detstvo infantky Jany sa nieslo v typickej výchove vznešených dievčat. Jana ovládala latinčinu, základy humanizmu a vynikala najmä v hre na klavichord. Matka Janu síce úprimne ľúbila, ale priznala, že ju nikdy nepochopila a nedokázala ju usmerňovať. Izabela Kastílska sa venovala štátnickým povinnostiam natoľko, že nemala čas dostatočne sa venovať svojim dcéram. Veľký vplyv na Janu však mala matkina žiarlivosť, jej výbuchy, správanie v amoku a záchvaty hnevu vybíjané na milenke manžela. Žena, ktorá fascinovala Janu ako dieťa bola jej stará mama z matkinej strany Izabela Portugalská. Podobnosť osudu bláznivej Izabely a Jany v dospelosti je priam zarážajúca. Obidve boli kráľovnami, ktoré zavčasu ovdoveli a ako vdovy prežili takmer pol storočia. Nik však nepredpovedal malej infantke takýto osud.

     Ako všetky infantky, aj jej vydaj bol predmetom sobášnej politiky katolíckych kráľov. Potrebovali vytvoriť spojenectvo s Nizozemskom proti svojmu úhlavnému nepriateľovi- Francúzsku. Túto alianciu poistili hneď dvojnásobne. Dve deti cisára Maximiliána I. Habsburského  Margarétu Rakúsku a Filipa I. Krásneho spojili s následníkom trónu Jánom a Janou. Tak vytvorili izoláciu Francúzska, ktorú ešte podčiarkol sobáš Janinej sestry Kataríny, ktorá sa stala manželkou slávneho Henricha VIII.  Kto bol Janin budúci manžel? Filip I. Krásny bol flámsky gróf, ktorého status cisárovho syna vyrovnával nerovnosť medzi snúbencami. Portréty o rok staršieho grófa ako Jana zobrazujú prepychovo oblečeného mladíka, sebaistého a pohŕdavého  princa. Jana bola najkrajšou dcérou svojich rodičov- hladké vlasy, veľké oči a štíhla postava mala vytvoriť pôvabný ukážkový pár s Filipom. Dátum Janinho odchodu bol stanovený na 21. august 1496. Jej výbava bola veľkolepá a početná, ale nekonala sa nijaká veľká oslava na rozlúčku. Dokonca sa s Janou neprišiel rozlúčiť ani jej otec. Aspoňže Izabela I. strávila so svojou dcérou poslednú noc, aj to len z nepokoja, ktorý cítila, pri predstave nejasného osudu svojej šestnásťročnej dcéry, ktorú posielala preč z milovanej domoviny na sever, kde vládli na oblohe mraky, kde nerástli pomarančovníky ani olivovníky a kde ľudia viedli pohodlný a požitkov plný život,  taký rozdielny od striedmeho a katolíckeho života na španielskom dvore. Pre Janu bola táto krajina celá čudná a cítila sa v nej zmätene. Preto sa pre ňu jediným záchytným bodom stal jej manžel, ktorý jej neprišiel naproti pri príchode do jeho krajiny.

Manželstvo

    Jana a Filip sa stretli až 12. októbra 1496 a okamžite vzplanula medzi nimi vášeň. Ľúbostná náruživosť medzi nimi bola taká silná, že nechceli čakať do dátumu svadby, dali si priviesť kňaza, ktorý ich požehnal a svoje telesné túžby naplnili ešte ten deň. Sexuálny život sa stal Janinou posadnutosťou, uspokojovanie túžieb sa stalo jej únikom pred starosťami, bolesťami a osamelosťou. Na Filipovi lipla natoľko, že sa preňho začínala stávať neznesiteľnou a nahrádzal ju inými ženami, čo u Jany vyvolávalo zúrivú žiarlivosť, rovnakú ako mohla vidieť u svojej matky. Z Bruselu sa do Španielska dostávajú znepokojujúce správy o jej zanedbanom vzhľade, vyhýbaní sa ľuďom, zanedbávaní duchovného života a o nevyplácaní sprievodu. Flámsku grófku a jej španielsky sprievod nikto na bruselskom dvore neberie vážne, je pre ostatných vzduchom. Kráľovskí rodičia posielajú za Janou až po roku pátra, ktorý ma podávať informácie. Osemnásťročná Jana čaká prvého potomka, ale z osamelosti a z odlúčenia od rodičov klesá aj na duchu, aj na tele a upadá do depresií. Už na začiatku jej manželstva s Filipom sa teda začína prejavovať jej duševná labilita. Nedá sa však pochybovať o jej fyzickej sile, najmä čo sa týka ťarchavosti- prvé dieťa, Eleonóru, porodila v roku 1498 bez komplikácií a rovnako ľahko porodila aj svojho prvého syna 24. februára 1500, ktorým bol budúci Karol V. Po jeho narodení však nič nenasvedčovalo tomu, že zasadne na španielsky trón po svojich starých rodičoch. V nástupníctve na trón boli právoplatnejší kandidáti ako Jana a jej manžel. Smrť však všetko zariadila- najprv zomrel následník trónu Janin brat Ján, jeho syn sa tiež narodil mŕtvy, potom zomrela aj najstaršia sestra Izabela a jej manžel. Jediný, kto stál Filipovi v jeho snahe vyťažiť z Janinho pôvodu všetko, bol  princ Manuel, syn mŕtvej Izabely, o ktorého sa starali starí rodičia, a ktorý mal zdediť nielen portugalskú korunu svojho otca, ale aj španielsku korunu starých rodičov. Náročné presuny katolíckych panovníkov však novorodeniatko zdolali. A tak Jana dostala titul následníčky trónu- astúrska princezná.

 Astúrska princezná

    Návrat do Španielska znamenal pre Janu konečne sa vrátiť domov k rodičom po piatich rokoch odlúčenia. Po pôrode svojho tretieho dieťaťa, ktoré dostalo meno Izabela po Janinej matke, sa arcivojvodský pár vybral na cestu, ktorá sa skončila 25. marca 1502 v Madride. Jana zoznámila svojich rodičov s Filipom, pričom im musela tlmočiť španielčinu do francúzštiny a naopak. Šťastie z návratu trvalo však krátko. Od detstva sa toho na španielskom dvore veľa zmenilo- chýbali Janini súrodenci, matka chradla a otec bol vzdialený svojím postavením. Navyše Jane chýbali vlastné deti, ktoré nechala v Bruseli. Zmyslom jej návratu do domoviny však bolo prísažné potvrdenie kortesov, ktoré malo spečatiť jej dedičský nárok na španielsky trón. Aj keď o Jane kolovali chýry a už v tom čase bolo zjavné, že nezvláda stres a podvádzanie manžela, jej rodičia, zničení z toľkých smrtí, neuvažovali o nijakom preskočení, lebo v tom čase ešte nikto nedokázal, že Jana nie je schopná vládnuť. S Janou sa stal následníkom trónu aj Filip, navyše vďaka Jane sa mohol stať najmocnejším mužom svojej doby. Bol jej zato aj vďačný .Dôkazom je jej štvrté tehotenstvo. Jeho náklonnosť však trvala krátko, pretože sa rozhodol vrátiť do Nizozemska, Nepresvedčilo ho ani Janino tehotenstvo, ani blížiaca sa zima, aby vyčkal. Rozlúčil sa s tehotnou manželkou a určite mu odľahlo, že sa na čas zbaví manželských povinností a bude môcť hľadať potešenie u iných. Rozlúčka pre Janu znamenala ,že bude prvýkrát odlúčená od manžela na neurčitú dobu. Kým sa jej narodil syn Ferdinand, zdalo sa, že bez manžela dokáže celkom žiť. Po pôrode však už nemohla byť bez svojho manžela. Za každú cenu chcela ísť za ním, a keďže jej rodičia jej nechceli dovoliť opustiť krajinu v takom stave, prepadla zatiaľ najhlbšej depresii a zúfalstvu. Duchom neprítomnú Janu, budúcu kráľovnú, zavreli na hrade v Medine del Campo, z ktorého sa pokúsila o útek, ktorý jej nevyšiel. Z trucu spala Jana vonku na nádvorí. To si už vyžiadalo priamu intervenciu matky, ktorá aj napriek zhoršenému zdraviu prišla vynadať a dohovoriť dcére, ktorej reakcia ju šokovala- Jana vybehla na svoju matku prudkými a urážlivými slovami plnými hnevu. Zdesenie a sklamanie Izabely bolo aj z pohľadu matky, aj kráľovnej. Sľúbila dcére cestu do Bruselu a svoj sľub splnila. Jana odišla za Filipom a tromi deťmi na jar v roku 1504. Pri manželovi sa ale Janin stav nezlepšil- opäť musela vnímať Filipove nevery, ktoré ju privádzali do zúrivosti, a tú si vybila na Filipovej favoritke, dvornej dáme, ktorú napadla a nožnicami jej zohavila tvár. Škandál sa niesol po všetkých európskych dvoroch, až kým neprišla vážnejšia správa- 26. novembra 1504 zomrela Izabela I. Kastílska.

Kráľovná Kastílie

    Jana sa stala kráľovnou Kastílie a Filip získal titul kráľovského manžela, v skutočnosti bol však on panovníkom pre Janinu neschopnosť. Po tomto Janinom prínose do ich manželstva sa opäť Filip odvďačil Jane piatym dieťaťom- Máriou. Zblíženie trvalo prikrátko, vrátili sa staré domáce spory, Filipa zamestnávalo vládnutie. Vojna medzi manželmi vyvrcholila Filipovým zamknutím Jany do izby. Takto začala kráľovná spoznávať väzenie, ktoré malo byť jej osudom až do smrti. Proti Filipovi sa bránila protestnou hladovkou, krikom, búchaním, listami. Filip sa stal absolútne ľahostajným voči Jane, čo ju privádzalo do depresií, kedy trávila celé dni sama v tme, v najhlbšom stave malomyseľnosti, z ktorého sa už nikdy nedostala, až na pár lepších chvíľ. Janina matka videla nepodarené manželstvo svojej dcéry a možné dôsledky, preto zabezpečila svoju krajinu voči prípadným problémom s Janou tým, že do svojho závetu pridala klauzulu, ktorá určuje Ferdinanda II. miestokráľom  v prípade Janinej neprítomnosti, nechcenia alebo neschopnosti, až kým vnuk Karol nedovŕši 20 rokov, inými slovami, Ferdinand mohol vládnuť až do svojej smrti celej monarchii a zabrániť cudzincovi Filipovi vládnuť. Filip sa však nedal odradiť, držal Janu ako svoju zajatkyňu a vďaka nej sa dostal do Španielska, získal podporu šlachty aj biskupov a usídlil sa v Burgose. Vládol však len osemnásť dní, pretože zomrel. Jana sa oňho obetavo starala, znášala hrdinsky svoj aj manželov stav, a popri tom všetkom bola aj ťarchavá, z úplne posledného prejavu náklonnosti jej milovaného manžela.

Začiatky šialenstva

    Janino skutočné šialenstvo začalo 25. septembra 1506, smrťou jej zbožňovaného Filipa. Jana ovdovela vo veku 26rokov- vo veku, kedy väčšina panovníkov zažíva rozkvet na vrchole moci, ostala Jana sama vo vlastnej krajine, ktorej mala vládnuť, bez manžela, bez otca a s dedičnou chorobou, kvôli ktorej upadala do depresií. Filip I. Krásny bol balzamovaný a pochovaný, ale Jana sa ho rozhodla exhumovať a vydať sa s ním na cestu. Takto začínajú legendy o kráľovnej Jane, ktorú manželova smrť dohnala k šialenstvu, nedovolila pochovať manželovo telo a vozila ho so sebou. Nie sú to však legendy, ale skutočné udalosti, o ktorých píšu viacerí dvorania, ktorí sprevádzali Janu v smútočnom sprievode blúdiacom po Kastílii. Počas strašidelnej púte Jana porodila svoje posledné dieťa- dcéru Katarínu, ktorá sa stala jediným matkiným objektom lásky. Janinu pomätenosť potvrdzovala aj jej žiarlivosť počas cesty- s telom svojho muža nikdy nevkročila do ženského kláštora, Filipovo vystavované telo mohli vidieť len muži. Ďalšími dôkazmi o jej zhoršenom stave bolo aj jej spanie na zemi, neprezliekanie sa a najmä neumývanie sa. Aj napriek týmto chýrom je zarážajúce, že pre ňu prišla ponuka na sobáš z Anglicka- od Henricha VII., ktorému sa Jana pozdávala pre svoju ľúbostnú túžbu a plodnosť. Zväzku bol naklonený aj Ferdinand II., aj Janina sestra Katarína, sídliaca na anglickom dvore. Všetky nádeje Ferdinanda zbaviť sa starosti o svoju dcéru však ukončila smrť Henricha VII.

Janino väznenie

     A tak sa Janiným osudom od roku 1509 stáva kráľovské mesto Tordesillas. Nikto ale nepredpokladal, že ju čaká ešte takmer pol storočie života v zajatí. Jana so svojou malou dcérou bývali v hrade blízko rieky Duero a nepochované telo Filipa bolo uložené tak blízko, aby ho Jana mohla z okien vidieť. Ferdinand II. ustanovil žalárnika, ktorý mal držať Janu pod zámkou, izolovať ju od akýchkoľvek vonkajších kontaktov. Tieto reči chcel kráľ vyvrátiť návštevou s veľkým sprievodom- smutné na tom je, že v skutočnosti chcel zverejniť Janinu zanedbanosť a Janinu chorú dušu tento ponižujúci akt len zranil. Na Janinom zajatí trvala aj nová manželka jej otca- Germaine de Foix, Francúzska, ktorá sa vďaka zajatiu Jany stala jedinou kráľovnou španielskeho dvora. Jedinou útechou v otupenosti jej bola dcéra Katarína, ktorá aj napriek zlým podmienkam prekvitala a občas vyčarila matke úsmev na tvári. Podmienky malej infantky na žitie boli katastrofálne- spala v malej zadnej tmavej izbe za matkinou spálňou, pretože tá sa bála, že jej ju unesú. Závetom, ktorý zanechal Ferdinand II. po svojej smrti, sa otec snaží vynahradiť dcére trpké skúsenosti- Jana sa stáva kráľovnou aj otcovej časti Španielska- dá sa teda hovoriť o Jane Španielskej. Smrť otca Janu veľmi ranila, počas väznenia si Jana nepriala nič iné, len s pomocou a usmerňovaním  svojho otca stáť na čele kráľovstva, ktoré zdedila. Na scénu vystúpil Janin šestnásťročný syn Karol, ktorý horel túžbou po moci a chcel byť kráľom- partnerom svojej matky, na oficiálnych dokumentoch mali vystupovať dvaja králi- Jana a Karol, jej syn. Už len z tohto rozhodnutia bolo každému jasné, že prichádza zmena, nový panovník a nová etapa. Karol sa nalodil v roku 1516 spolu s najstaršou sestrou Eleonórou, a ich prvým cieľom bol Tordesillas, veď matku nevideli celých jedenásť rokov! Okrem citových pohnútok potreboval matkin súhlas a požehnanie ohľadom prevzatia moci. Zvítanie matky s deťmi bolo dojímavé, Jana ani nechcela veriť, že sú jej deťmi. Karolovi okamžite udrel do očí veľký problém- jeho sestra ,infantka, dcéra kráľovnej, chodila oblečená ako obyčajná dedinčanka, zatvorená v zadnej izbe a jej jedinou zábavkou bolo sledovanie detí cez okienko. Karol odviedol jedenásťročnú sestričku na svoj dvor vo Valladolide, no Jane milovaná dcérka, ktorá jej pripomínala manžela, veľmi chýbala, nariekala za ňou, a tak sa Katarína dobrovoľne vrátila k matke. Karol sa aspoň postaral, aby sa s ňou zaobchádzalo ako s infantkou, aby mala vlastnú komnatu, služobníctvo a primeraný odev.

    Povstanie komunardov vypuklo v roku 1520 proti Karolovi, jeho flámskym poradcom a proti jeho zvoleniu za rímsko-nemeckého kancelára. Cieľom povstania bolo vymeniť Karola za lepšieho panovníka- za jeho matku, ktorej by pomáhala správna skupina ministrov. Predstavitelia povstania prišli za Janou do Tordesillasu a ponúkali jej korunu, normálny život a slobodu- Jana sa mohla dostať zo svojho väzenia, pretože časť spoločnosti priznávala jej práva. Janina reakcia bola spočiatku veľmi priaznivá, komunardi pár dní pobudli na jej hrade, ale najpotrebnejšiu vec- vlastnoručne podpísaný rozkaz od nej nikdy nedostali, a tým pádom nemali nijakého garanta. Janina sloboda trvala dva a pol mesiaca, pričom by potrebovala oveľa viac času len na začlenenie do normálneho života. Po potlačení povstania cisárskym vojskom na konci roka 1520 došlo k obnoveniu Janinho zajatia, ktoré trvalo až do roku 1555. Aj keď sa psychická kondícia zajatkyne zhoršovala vážnymi depresiami, svojou fyzickou kondíciou prežila aj svojho žalárnika. Úbohá Jana prežila v zajatí nakoniec aj definitívne odlúčenie od Kataríny v roku 1525, ktorá sa sobášnou politikou svojho brata mala stať manželskou portugalského kráľa Jána III., a zároveň sa sám Karol V. mal oženiť s Izabelou Portugalskou. Po dcérinom odchode kráľovná Španielska nepoznala nič iné, len samotu. Markíz- žalárnik Jane znepríjemňoval život v zajatí kradnutím šatstva a šperkov a krutým zaobchádzaním, dokonca sa občas uchýlil k fyzickému násiliu, aby potlačil jej spurnosť. Jana bojovala proti takémuto zaobchádzaniu protestnou hladovkou.

     Šťastnými boli pre zajatú kráľovnú Vianoce 1536, ktoré s ňou strávila celá cisárska rodina- Karol V. s manželkou Izabelou Portugalskou a ich tromi deťmi- Filipom, Máriou a Janou, pomenovanou práve podľa Jany ako znak úcty jej syna. Spríjemneným boli aj návštevy jej vnúčat- Filip II., ktorý sa aj neskôr staral o svoju starú matku, ju navštívil v sprievode svojej prvej manželky Márie Manuely Portugalskej, ktorá bola dcérou Janinej dcéry Kataríny, a pre Janu to bol ozaj dojímavý okamih. Filip II. ju navštívil aj pred svojou cesto do Anglicka, kde sa mal oženiť s Máriou Tudorovou. Vnučka Mária navštívila Tordesillas spolu so svojím manželom Maximiliánom II. Habsburským. Jana prežila 30 rokov v osamelosti bez svojej dcéry vo veľmi zlom stave, pretože k psychickým problémom sa pridružili aj zdravotné- po páde zostala Jana od pása nadol ochrnutá a ženy, poverené starostlivosťou o ňu sa vyhovárali. Pre neschopnosť pohybu mala Jana problémy s hygienou a vyprázdňovaním, mnohokrát ostala špinavá, neprezlečená a neumytá, a to všetko sa podpísalo na jej zdraví. Dnešná lekárska veda by nazvala Janinu chorobu silnou exogénnou depresiou, minulosť však bola úplne iná, a preto sa začalo povrávať, že Jana je kacírka alebo posadnutá diablom. Paradoxne sa to nemohlo vyhlásiť verejne, keďže Jana bola vyhlásená za nepríčetnú, a tak nemohla byť vinná z kacírstva, ktoré si ani neuvedomovala. Pravdou bolo, že zanedbávala náboženské úkony, tak ako kedysi vo Flámsku. Jej starostlivý vnuk Filip II. jej poslal muža, ktorý Jane pomohol. František Borgia, ktorý bol neskôr kanonizovaný, vyvrátil klebety o Janinom posadnutí diablom. Dlhými rozhovormi jej pomohol zmierniť trápenie z depresií, načas sa jej vrátil zdravý rozum, ale už sa nedalo pochybovať o Janinej šialenosti- trpela stihomanom, cítila sa ohrozená ženami, ktoré jej mali slúžiť. V jej predstavách boli tie ženy mŕtvymi dušami, bránili jej v modlení a zariekali ju. Vo svojej chorej mysli sa Jana cítila ohrozená čarodejníctvom a bosoráctvom, ktoré bolo dobovou mániou. František nevidel inú možnosť, len simulovať potrestanie zlých žien pre upokojenie zatemnenej mysle. Posledné roky jej smutného života zosilneli bolesti zapálených nôh, kvôli ktorým Jana takmer neprestajne kričala. Opäť k nej povolali Františka, ktorý odplašil jej desivé vidiny, povolil posledné pomazanie, aj keď bez svätého prijímania, pre stav Janinej mysle.

Oslobodenie

    O šiestej hodine ráno 12. apríla 1555, zomrela76-ročná nešťastná zajatkyňa v Tordesillase. Po jej smrti sa Karol V. rozhodol abdikovať a tým ukončiť nezvyčajné delenie kráľovského titulu medzi matkou a synom. Janina dcéra Mária zdedila matkinu chorobu, ktorá sa prejavila po smrti milovaného manžela Ľudovíta II. Jagellonského. Márii pomohol zahnať malomyseľnosť jej brat Karol V. Prečo rovnako nepomohol aj svojej matke? Bol spôsob, akým sa zaobchádzalo s Janou správny? Určite nie, ale podstatné je, že sa jej nakoniec podarilo ujsť z väzenia, aj keď nie práve najšťastnejším spôsobom. Jane Šialenej sa podarilo oslobodiť od svojho tragického osudu na zemi až smrťou.           Edita